Ľudová výroba

Pojmom ľudová výroba označujeme tie odvetvia, ktoré sa zameriavajú na produkciu najrozličnejších predmetov, spätých s pracovnými procesmi a s ostatnými životnými potrebami v tradičnom ľudovom prostredí.
Niektoré odvetvia ľudovej výroby sa uplatňovali len na úrovni doplnkovej výrobnej činnosti pri hlavnom zamestnaní. Takéto formy ľudovej výroby mohli byť určené iba pre potreby vlastnej domácnosti či gazdovstva, čo súviselo so samozásobovateľským charakterom naturálneho spôsobu hospodárenia roľníckych rodín. Bola určená pre potreby najbližšieho, prípadne vzdialenejšieho okolia.
Znalosti sa v oblasti remeselnej výroby získavali často veľmi striktne určenými predpismi a nariadeniami aj v prípadoch, keď sa remeslo dedilo v jednej a tej istej rodine často po niekoľko generácií.
Výrobné znalosti v oblasti domácej a domáckej výroby vznikali od detstva prirodzeným a každodenným kontaktom so spracúvaným materiálom a pracovnou činnosťou, ktorá bola pri väčšine druhov výroby spojená so životom v gazdovstve.

Ľudová výroba v obci Čavoj
Ľudová výroba v obci bola rozličná. V domácnostiach sa vyrábali rozličné náradia potrebné pri spracúvaní ľanu a konope, a to najmä trlice, trepačky, kolovraty, krosná a iné. Vo veľkej miere sa využívali najmä domáce suroviny.
V našej obci sa jej obyvatelia venovali najmä spracovaní konopí a ľanu, pradeniu priadze, tkaní plátna a vyšívaniu.

Spracovanie konopí a ľanu
Konope sa v Čavoji pestovali na najlepších lánoch tzv. konopnicách. Ľan sa pre svoju náročnosť pestoval už menej. Bolo ho treba plieť. Konope alebo ľan sa po vytrhaní sušili na snopkoch, potom sa močili v močidlách poukladané v radoch na sebe a zaťažené kameňmi. Boli vo vode tri týždne, potom sa vybrali a vláčili a opäť sušili. Vymočené a vysušené sa lámali – trepali na trlici a trepačke. Tieto nástroje boli v podstate rovnaké. S tým rozdielom, že trepačka mala trojitý a trlica len jednoduchý trn. Trepaním sa lámala drevitá časť stonkov, čím boli vlákna zbavované drevitých častí stonkov.
Trlica a trepačka sa zhotovovala z bukového dreva. Po vytrepaní na trlici a trepačke sa na česačke robilo česanie priadze.
Česačka bola doska, v strede kruhovito rozšírená s husto nabitými dlhými klincami, cez ktoré sa vlákna česali, aby sa odstránili aj najjemnejšie drevité čiastky priadze – pazderie. Po vyčesaní sa z priadze robili kúdele – materiál na pradenie.

Pradenie
Priadlo sa na kolovrate. Čavojský kolovrat bol zhotovený z bukového dreva. Kolovraty sa zhotovovali v osade Šindliarska, odkiaľ ich výrobca roznášal do okolitých dedín.
V drevenom ráme bolo umiestnené hnacie koleso s kľučkou, kĺbovým prevodom na šľapacie zariadenie. Z otáčaného kolesa, vybaveného žliabkom bol prenášaný rotačný pohyb vysmolenou šnúrou na vreteno s hriadeľkou a cievkou. Napínanie hnacej šnúry zabezpečovala otočná drevená skrutka umiestnená v hornej časti kolovratového rámu. Pradenie sa robilo tak, že kúdele boli pripevnené na praslicu, z ktorej boli spriadané na kolovrate.
Pri pradení si priadka uvoľňovala z kúdele prstami malý pramienok priadze, ktorý bol vretenom skrúcaný do nite a niť bola súčasne navíjaná na vreteno. Po napradení sa niti zvíjali na zvíjačkách do 4 m dlhých, nitkami oddelených pradien.
Priadza sa v pradenách vyprala a vybielila. Po vysušení sa opäť na zvíjačke zvinula do klbiek. Takto bola priadza pripravená na tkanie. Pred tkaním priadza ešte zmotala a snovala na motovidle. Zhotovila sa osnova v podobe koláča – vianočky. Obrátky motovidla sa počítali, podľa nich sa dosiahla žiadaná dĺžka a šírka osnovy.

Tkanie plátna
Plátno sa tkalo na krosnách. Rám krosien bol z bukového dreva. V zadnej hornej časti krosien bol umiestnený návoj, na ktorý sa navíjala osnova. V nej boli umiestnené drevené lišty – ciepky, ktoré oddeľovali jednotlivé nite osnovy od seba. Osnova bola z návoja vedená cez dve niteľnice, zhotovené z navoskovaných tenších špagátov. V strede špagátov boli očká, cez ktoré prechádzali jednotlivé nite osnovy tak, aby sa počas tkania striedali a vytvárali štrbinu, ktorou bol prepletaný člnok s cievkou a niťou. Pohyb niteľníc vo vertikálnom smere a vytváranie štrbiny medzi niťami zabezpečovali dve nožné páky. Po každom prepletení člnka sa niť, odvinutá z jeho cievky, k utku prirazila brdom.
Brdo bolo dôležitou súčasťou krosien. Zhotovovalo sa z dvoch proti sebe obrátených šípových palíc, medzi ktoré sa do drážky vsúvali jemné lieskové pierka. Pred započatím tkania sa nite osnovy prevliekli aj pomedzi pierka brda a uviazali sa o navíjací valec. Vytrvalým prirážaním nitky k nitke pribúdalo plátenej väzby.
V Čavoji sa používala jednoduchá plátená väzba. Hoci bolo tkanie plátna fyzicky dosť náročné, v Čavoji bolo doménou žien. Tkáčka musela súčasne prestrčiť člnok, šliapnuť na pedál, aby bola niť „zajatá“ osnovou a udrieť brdom.
Tkávalo sa plátno celokonopné – zrebné alebo kombinované, kde sa do tenšej osnovy, konopnej, ľanovej alebo bavlnenej, zatkával hrubší utok, prípradne prúžky nastrihaného textilu (pri tkaní kobercov).
Po utkaní sa plátno bielilo – po nakropení sa sušilo na pažiti. Plátno sa niekedy zjemňovalo valchovaním. Takú valchu mali v Ritke, v doline pod Strážovom.

Ľudová výšivka
Slovenská ľudová výšivka je veľmi mnohotvárna a bohatá. Výšivku pokladáme za najrozšírenejší a najcharakteristickejší prejav ľudového umenia na Slovensku. Predstavovala dôležitú ozdobnú zložku ľudového odevu, ktorá podstatne ovplyvnila jeho variabilitu a často bola aj jedným zo znakov odlíšenia regionálnej a miestnej diferencovanosti. Ľudová výšivka ako ozdoba odevu sa uplatnila takmer na celom Slovensku. Výšivky mali funkčný charakter. Vznikali na miestach, kde sa plátno spájalo, začisťovalo, spevňovalo alebo formovalo.
Čavojské výšivky patria medzi najstaršie na Slovensku. Sú preto najvzácnejším skvostom ľudového umenia v celoslovenskom meradle. Sú takmer zhodné s čičmianskymi a belanskými, no prevláda v nich geometrický ornamentálny vzor. Vyšívalo sa na bielom šifónovom plátne rovnou ihlou tak, že sa počítali jednotlivé nitky.
Z farieb bola základná žltá – cirková, ktorá akoby lemovala ostatné farby i celú výšivku. Ďalej sa používala farba oranžová a tri odtiene červenej. Už menej sa na vyšívanie používala zelená a modrá farba.
Pre smútočný kroj sa výšivalo tmavo až čierno. V rokoch po skončení 2. svetovej vojny sa v čavojskej výšivke objavili rôzne „vylepšenia“, ktoré však už neboli charakteristické pre typickú čavojskú výšivku.

Riasenie
Riasenie (vrapovanie) je technika náročná na zručnosť a trpezlivosť. Veľmi dôležitá je pri nej  predchádzaúca príprava tkaniny. Látka - ľanové alebo bavlnené plátno - sa namočí do vody a na doske alebo na stole sa na vlhkej tkanine nechtami vytvárajú úzke sklady široké asi 3 mm. Nepoužíva sa žiaden škrob, len čistá voda. Látka sa potom vysuší na slnku.
Riasenie sa používalo na modelovanie ženského ľudového odevu.