Čavojské nárečie
Čavojské nárečie patrí do skupiny západoslovenských nárečí, jej severnej časti. Je identická s nárečím v Temeši, avšak výrazne sa líši od nárečia vo Valaskej Belej, kde prevláda tvrdý (myjavský) akcent.
Veľa rečových prostriedkov má pôvod v nemčine. Najmä technické výrazy v čavojskom nárečí sú nemeckej preveniencie. Je to pamiatka na nemeckú kolonizáciu obce v období jej vzniku.
Na utváraní slovnej zásoby sa okrem zriedkavej maďarčiny podieľali aj juhoslovanské jazyky, o čom svedčí výraz „dever“ – manželov brat, a „zolvica“ – bratova manželka.
Z jednotlivých slovných tvarov stojí za povšimnutie koncovka – ti u neurčitkov (infinitíva). Podobne boli u minulého času (préteritu) v mužskom rode koncovky -au, -eu, -iu, -ou (mal - mau, dal - dau, robil - robeu, mohol - mohou).
Čavojčania od nepamäti perfektne vyslovovali mäkké spoluhlásky -de, -te, -ne, -le, -di, -ti, -ni, -li.
Podobne u samohlások možno pozorovať rozlišovanie dlhých a krátkych, ako aj bezchybné vyslovovanie prehlásky – ä a dvojhlások -ia, -ie, -iu.
Pre úplnosť uvádzame ukážku reči spred polstoročia:
„Keccom bou malý chlapec, viezli furmani na koňoch z Kláštora podznijevom drevené lavice pre náš nadstavený kostuol. Na zákrute nad Kabáčovými im asi tri vypadli z voza. Pánko odkázali occovi, abi ich doviezli gu kostolu. Tak som zapriahou voly a lavice sme doviezli gu kostolu. Tedy mi pánko ponúkli, abi som sa stau mendíkom (miništrantom). Začau som mendíkovať, len ten Konfitor mi jakosi nešieu. Ale som sa stau tým mendíkom. Tedy bou zomnou mendíkom aj jeden Fridrich z Huti (Gápla), syn správcu polesia Jezuitských lesov v Huti. Ten raz prenášau Omšovú knihu tak gaľbavo, že sa zapantau do sukne a spadou pred oltárom. Po omši si nás pánko šeckých zavolau do fary, gde Fridrich dostau korbáčom a my po kekse. Tak som sa stau mendíkom a bou som ním až do vojančiny“.
